Je trošku zvláštne, ale celkom bežné, že dnes slávia najväčšie úspechy kapely, ktoré svoju produkciu postavili na tvorbe variácií na postupy pokradnuté od až na výnimky (IN FLAMES, DARK TRANQUILLITY, ENTOMBED) už zaniknutých a menej známych (napríklad CEREMONIAL OATH) alebo znovuoživených formácií, ktorých súčasná tvorba ani zďaleka nedosahuje predchádzajúcich kvalít (DISSECTION). Pred pár rokmi tak bolo možné nezdieľať všeobecné nadšenie a oprávnene vyčítavo ukazovať prstom na dodnes populárnu neothrashovú vlnu berúcu si, okrem historických kapiel ako SLAYER, inšpiráciu aj od niektorých z vyššie menovaných, alebo dnešná móda v podobe hlavne zámorských formácii radených k NWOAHM oslavovaných ako súčasný výkvet scény, pričom ich originalita a presvedčivosť obzvlášť pokrivkávajú.

AT THE GATES boli jednou z kapiel, ktorá sa už v dobe svojho pôsobenia hneď v niekoľkých ohľadoch vymykala z rôznych dodnes použiteľných šablón a charakteristík tvrdej muziky, týkajúcich sa predovšetkým vecí súvisiacich s imidžom - absencia tradičných siláckych póz či pochybnej symboliky a šminiek, prístupom k tvorbe vlastnej hudby, s ktorou nikdy neprešľapovali na mieste a nevsádzali na istotu, ako aj neodškriepiteľnou a nezameniteľnou vlastnou tvárou, na základe ktorej ich bolo napriek výrazným odlišnostiam medzi jednotlivými etapami tvorby možné vždy poľahky identifikovať. Kapela vzniknutá z trosiek brutálnejšej legendy GROTESQUE prešla za dobu svojej existencie počatej štvorskladbovým EP „Gardens Of Grief“ metamorfózou od jednej z mnohých švédskych death metalových kapiel, akých na začiatku deväťdesiatych rokov vyrástlo v Škandinávii ako húb po daždi, zásluhou neustáleho posunu a zdokonaľovania (čo dnes zďaleka nie je samozrejmosťou), popri podsúvaní nenápadných a doplňujúcich atypických prvkov (akými boli miestami neskutočne naivné a falošné, ale nesmierne funkčné husle na debute „The Red In The Sky Is Ours“), cez typický dokument svojej doby – „With Fear I Kiss The Burning Darkness“, nesúci sa v charakteristickom drhnutí strún, po album „Slaughter Of The Soul“, ktorý sa už značne vymykal i z tak osobitej škatuľky, akou bol göteborgský death metal a dobová kritika ho označila za album, ktorý mali nahrať SLAYER, ale nikdy naň nenazbierali dosť odvahy.

„Written in napalm over genetic wastelands/We move on, our fate is to die by our own hand/ A dead nation under one dead god/What is evil, but good/Tortured by its own hunger and thirst?“

(„The Swarm“)

Práve medzi dvoma posledne spomenutými doskami vydali počin, ktorý je tak trochu EP, živým záznamom i riadnym albumom. Obsahoval šesť štúdiových skladieb, kvalitou rovnocenných dlhohrajúcemu albumu, stopážou spolu s trojicou koncertných vecí si zase koledoval o označenie EP. Práve tu však kulminovala forma tejto pätice vo svojom štýle, pokiaľ „Slaughter Of The Soul“ postavíme ako samostatnú kapitolu. Úvodnú „The Swarm“ ohlasuje akýsi tlmený rachot, do ktorého začne píliť trojica hosťujúcich hráčov na klasické nástroje v zložení violončelo, viola a husle, tentokrát však na podstatne serióznejšej úrovni ako husle Jespera Jarolda na debute. Potom sa však do strún oprie pätica hlavných aktérov a sluchové orgány pohladí ten najkvalitnejší škandinávsky death metal. Rytmická členitosť, pestrosť, kompozičná zručnosť a zmysel pre gradáciu spolu s lyricky pôsobiacimi vyhrávkami dvojice gitaristov nedáva priestor nude ani možnosť nadýchnuť sa.

„Can you feel the pain I feel?/This wound I´ve got will never heal/I´m lost, in the serpents own nest/Oh - set me free - crucify life itself/And let your joy be the reality. Our suffering life - the dream“

(„Terminal Spirit Disease“)

Jedným z vrcholov albumu je hneď nasledujúca, titulná, priamočiarejšia a úderná vec, kde sa tiež nezabúda na melódie, ktoré ale do popredia prenikajú v tých správnych momentoch. Tvorba AT THE GATES sa tu nesie v zajatí mimoriadne silných, až hraničných emócií a nálad, čo sa podpísalo po kruté samovražedné vyznenie a neustále napätie jednotlivých kompozícií. Peknou (takmer) tradíciou je výskyt pomerne jednoduchých, ale maximálne pôsobivých a nádherných akustických inštrumentálok, ktoré si čo do atmosféry nič nezadajú s regulérnymi skladbami. Spolu so sláčikovými nástrojmi tak „And The World Returned“ navodzuje atmosféru prebúdzania sa na nemocničnom lôžku po neúspešnom pokuse o sebevraždu. Po opäť rýchlejšej a členitej „Forever Blind“ nasleduje na pomery AT THE GATES atypicky pomalšia „The Fevered Circle“.

„What some seek in the depths of the unknown/Need not be sought so far/The truth of what we are“

(„The Fevered Circle“)

Druhý vrchol tohto na dĺžku skromného počinu prichádza s poslednou štúdiovou skladbou nazvanou „The Beautiful Wound“, vkusnou, v podstate romantickou záležitosťou, v ktorej AT THE GATES dokonale zachytili všetku vášeň, cit i zúrivosť zmietajúcu človekom. Lindberg sa tu predvádza v dokonalej krikľúňskej i textárskej forme a znovu je to hlavne dvojica gitaristov, ideálne interpretujúca text typicky vzájomne prepletenou melodickou hrou. Záverečné minúty albumu už patria trojici skladieb z predchádzajúcich počinov v koncertnom prevedení, a hoci nevynikajú príliš kvalitným zvukom, slúžia aspoň ako malá ochutnávka povestných koncertov týchto Švédov.

„Ugly, drugged and fevered/By bitterness warped/Your beauty rages through my veins/Declaring war“

(„The Beautiful Wound“)

Po obrovskom úspechu nasledovníka „Slaughter Of The Soul“ a hlavne po následnom absolvovaní piatich koncertných šnúr v priebehu jedného roku, okrem iných aj po USA, však dochádza k nezhodám vo vnútri kapely, ktorá krátko nato ukončila činnosť. To všetko napriek tomu, že budúcnosť vyzerala viac než dobre, či už išlo o nomináciu na švédsku Grammy, alebo fakt, že video k „Blinded By Fear“ bolo na MTV v relácii Headbanger’s Ball jedno z najžiadanejších a televízia ho musela odmietnuť hrať každý týždeň. Samotní členovia AT THE GATES však nezapadli a rozutekali sa rôznymi smermi. Bubeník Adrian sa potápa spolu s CRADLE OF FILTH, bratia Bjorlerovci zakladajú stále úspešný projekt THE HAUNTED a Thomas Lindberg zakotvil v crustovej legende DISFEAR, funguje ako nájomný vokalista u množstva kapiel a za zmienku stojí jeho pôsobenie v zaujímavej formácii THE GREAT DECEIVER, kde mu je jedným zo spoluhráčov ďalší z nestorov severskej scény – Kristian Wahlin. Neviem nakoľko je reálny reunion tejto dnes už klasickej skupiny, ani nakoľko si ho vlastne sám želám, nesporným faktom je, že AT THE GATES boli jednou z kapiel formujúcich súčasnú tvár tvrdej muziky hneď v niekoľkých jej subžánroch. Škoda, že väčšina nasledovníkov sa vybrala opačnou cestou, než akou bolo pre AT THE GATES tak typické posúvanie hraníc jedného žánru. Zostala po nich skromná, ale kvalitná diskografia a vedomie, že death metal možno stále rozvíjať nielen odbočeniami a fúziami do iných žánrov, za použitia tradičných prostriedkov.